Drahomíra Mandíková: Udržateľný biznis ako odpoveď na výzvy súčasného sveta

Drahomíra Mandíková je členka predstavenstva a najvyššieho vedenia Plzeňského Prazdroja. Ako riaditeľka firemných vzťahov a komunikácie je zodpovedná v Českej a Slovenskej republike za oblasť firemných vzťahov, za internú a externú komunikáciu, ochranu firemných záujmov a firemnú reputáciu.

Dôležitou súčasťou jej práce je aj oblasť spoločenskej zodpovednosti a udržateľného rozvoja, ktorej sa venuje dlhodobo. Angažuje sa pritom v posúvaní podnikateľského prostredia v Česku a na Slovensku smerom k väčšej zodpovednosti a udržateľnosti a zameriava sa hlavne na oblasť diverzity vo firmách a rozvoj ženského leadershipu.

Neuniklo mi, že pracujete v pivovarníckom priemysle, ktorý je považovaný za mužskú doménu. Ako ste sa k tomu dostali?

V pivovarníctve pracujem skoro 16 rokov a je pravda, že keď som začínala, tak to bola vyslovene doména mužov. Ako z pohľadu toho, kto vo firme pracoval, tak z pohľadu marketingového – ako a ku komu sme smerovali komunikáciu. Mnoho rokov sme mierili hlavne na mužov stredného veku ako na hlavných konzumentov piva. Priznám sa, že do firmy ma prilákala reputácia značky Plzeňský Prazdroj a Pilsner Urquell. Hľadala som zmenu, pretože som dlhé roky pracovala v bankovníctve. Pôvodne som totiž vyštudovala ekonómiu, ale nemohla som sa tu úplne „nájsť“. Išlo mi to, ale nebavilo ma to. Čísla zvládam, to je moja obrovská výhoda, ale nevedela som si predstaviť, že by som tak pracovala celý život. Tak som začala popri zamestnaní študovať sociálnu prácu. Hľadala som niečo, kde sa budem môcť venovať práci s ľuďmi, komunikácii. Zamerala som sa na sociálnu prácu v podniku. A potom prišla príležitosť – Plzenský Prazdroj na Slovensku hľadal nových pracovníkov. Prihlásila som sa a vyhrala som konkurz. Najskôr som začala pracovať na internej komunikácii, potom externej a so všetkým, čo súvisí s lobingom. Po 11 rokoch, to bolo pred 5 rokmi, som sa presunula do Čiech do Plzeňského Prazdroja.

To mi nahráva na ďalšiu otázku. Čo vás na vašej práci najviac baví?

Na prednáške budem hovoriť o firemnej zodpovednosti, čo je krásna časť práce. Firemná zodpovednosť a udržateľný rozvoj je mojou dlhodobou vášňou. Tejto téme sa venujem aj mimo práce, to sa priznám. Aby sme sa ako spoločnosť a jednotlivci mohli posúvať dopredu, je podľa mňa dôležité brať ohľad na to, akým spôsobom fungujeme. Práve preto sa snažím posúvať podnikateľské prostredie na Slovensku a v Čechách k väčšej udržateľnosti a väčšej zodpovednosti. Úžasná časť mojej práce je aj interná komunikácia. Máte možnosť sa baviť s ľuďmi, počúvať ich názory. Interná komunikácia práve v takej firme, ako je Plzeňský Prazdroj v Čechách alebo Topvar na Slovensku, je veľmi zaujímavá. Komunikujete s ľuďmi, ktorí pracujú celý deň v kancelárii, alebo obchodnými zástupcami, ktorí trávia veľa času v aute, ale aj s ľuďmi, ktorí pracujú na výrobnej linke. Predstavte si, že každému chcete odovzdať rovnaké oznámenie, musíte však zvoliť pre každú skupinu iný jazyk a inú formu, aby to pochopili. Je to veľmi zaujímavé.

Vaša kariéra v Plzenskom Prazdroji prirodzene ústila až k presťahovaniu do Českej republiky, alebo to bola súhra náhod? A ako sa vám podarilo zvládnuť presun? Predsa len je to zmena prostredia, aj keď sme v minulosti bývali jeden štát.

Nebolo to niečo, čo by prirodzene vyvrcholilo s tým, ako som sa posúvala v rámci svojej práce. Skôr si myslím, že československé prepojenie a spolupráca bola pre nás vždy veľmi prirodzená. Boli obdobia, kedy sme mali biznis veľa manažérsky prepojený. Dokonca som mala nadriadeného v Čechách a cestovala som medzi Českom a Slovenskom. Boli aj obdobia, kedy sme fungovali samostatne. Ale vždy tam bolo nejaké spojenie. Veľkou výhodou je, že medzi nami neexistuje jazyková bariéra. Taktiež produkt, ktorý nás spája. Od minulého roku sme opäť v biznise prepojení. Teraz mám zodpovednosť za Českú republiku aj za Slovensko zároveň.

Keď som sa pred piatimi rokmi sťahovala do Prahy, tak to nebolo, priznám sa, vôbec jednoduché kvôli osobným dôvodom. Som z Bratislavy a pamätám si ten okamih, keď som prišla domov a povedala svojim rodičom a manželovi, že by som sa rada presťahovala do Prahy. Je to len tri hodiny cesty autom a ja som bola zvyknutá cestovať. Na Slovensku je pivovar vo Veľkom Šariši na východe. Každý týždeň som tam jazdila, čo je oveľa dlhšia cesta ako z Bratislavy do Prahy. Podala som im to tak, že sa mi naskytla táto možnosť, že nad tým uvažujem, a že je to pre mňa príležitosť. Prvé dva týždne sme sa o tom stále bavili. Manželovi sa sťahovať spočiatku nechcelo. Moji rodičia boli už na dôchodku, nevedeli si predstaviť, že od nich budem tak ďaleko, a taktiež sa im nechcelo v takom veku zdvíhať kotvy. Zo začiatku aj súhlasili, ale keď som im povedala, že sa naozaj budem sťahovať a prácu v Prahe vezmem, už sa im veľmi nechcelo. Nakoniec sme to ale všetko zvládli.

Stretla ste sa ako žena – manažérka – s určitou nedôverou mužských spolupracovníkov? Predpokladám, že mnohí sú prekvapení, keď takúto vysokú pozíciu v pivovarníctve zastáva „krehká“ žena.

Podľa mňa to nesúvisí úplne s pivovarníctvom. Keď sa bavíme o firemnej zodpovednosti a udržateľnosti, snažím sa motivovať talentované ženy či už v Čechách, alebo na Slovensku. Často im pomáham rozvíjať sa, rásť do manažérskych pozícií. Problematika rozdielov a podpora diverzity nesúvisí s pivovarníctvom ako takým, ale skôr s modelom, ktorý dlhé roky vo firemnom prostredí pretrváva. Máme malé zastúpenie žien v mnohých seniorských pozíciách a rolách. Stretávam sa s tým veľmi často. Ale osobne, keď som prišla do Čiech, som sa s mužskou „nedôverou“ nestretla. Bolo to aj tým, že som roky pracovala v tej istej firme, mala som vybudovanú reputáciu a boli za mnou vidieť výsledky. Musela som však dokázať, že niečo viem a patrím sem. V rámci predsedníctva Českého zväzu pivovarov a sladovní som jediná žena medzi pivovarníkmi a riaditeľmi, ktorí sa celý život tejto oblasti venujú. Prijali ma ale veľmi rýchlo, je to príjemná spolupráca a nepociťujem žiadne problémy (smiech).

V Hospodárskych novinách som sa dočítal, že Vás Plzenský Prazdroj vyslal do Indie. Aké tu bolo vaše poslanie?

Venovala som sa čiastočne firemnej zodpovednosti, z časti záležitostiam týkajúcich sa public affairs alebo lobingu. V Indii pôsobí naša materská spoločnosť posledných 12 rokov.

Kolegovia ma požiadali, aby som im pomohla nastaviť celé fungovanie tímu firemných vzťahov a komunikácie. Ako má vyzerať, aká má byť štruktúra, aké úlohy potrebujú, čo by malo byť stratégiou, ktorej by sa mali venovať… Mala som len pár mesiacov na postavenie takého modelu. Pomohla som im vybrať riaditeľa komunikácie, ktorý to teraz celé zastrešuje. A výsledky sú poznať, posúvajú sa dopredu. Prevzali to, čo som im navrhla, čo ma teší.

Čo vás prekvapilo na indických pobočkách pivovarov?

Myslím si, že India prekvapuje úplne všetkým, čo tu vidíte. Je to iná, diverzifikovaná a veľmi zaujímavá krajina. Buď ju milujete, alebo nenávidíte. Záleží na tom, či do Indie idete pracovne alebo súkromne. Osobne som sa do Indie zamilovala a znova tam určite vyrazím. Ide o úplne iné prostredie, než na čo sme tu u nás zvyknutí. Už len keď si vezmete, že India má 29 štátov, ktoré majú svoju vlastnú vládu, jazyk, pravidlá… A v tých štátoch existuje 35 daňových režimov. Keď to vezmem z pohľadu pivovarníctva, tak spotrebná daň na pivo je jedna z vecí, ktoré Vám buď umožnia sa na trhu rozvíjať, alebo Vám uberá možnosť byť profitabilná. V Indii je to veľmi ťažké, pretože spotreba piva na hlavu je 2 litre za rok. Na porovnanie s Českou republikou je to viac ako 140 litrov. Indický trh je neporovnateľný s tým naším, chýba tradícia pitia piva. Existuje tu množstvo pivovarov, avšak veľké cezhraničné bariéry exportu a importu.

Každý indický štát sa so svojou vládou stará len sám o seba. Snaží sa zabezpečiť svojich obyvateľov a produkty, ktoré vyrobia, distribuuje medzi svojich ľudí. India je obrovská krajina, takže je tu všade nedostatok. Šancu uspieť máte iba v štáte, kde máte postavený pivovar. Voľný trh neexistuje av mnohých štátoch je štát tým, ktorý vlastní samostatné distribučné siete aj obchody. Predaj piva aj ostatného alkoholu je veľmi regulovaný. Celá jeho schéma fungovania určite nenahráva rozvoju pivovarníctva. Na druhej strane má indický trh obrovský potenciál. Populácia mladých ľudí, ktorí majú vyšší príjem, stále rastie. Tu je potrebné pracovať na vytvorení dobrého imidžu piva a ovplyvňovať regulačné bariéry. Keby sa pivo v Indii začalo promovať ako prémiový produkt, ktorý je vyrobený z prírodných surovín, tak má táto krajina obrovskú šancu stať sa zaujímavým trhom v oblasti pivovarníctva.

S tým určite súhlasím, pretože to je tzv. nevyčerpateľný trh, stále expandujúci…

Áno, vidím v indickom trhu veľký potenciál a neplatí to len pre pivo. Bariéry a regulácia sú však v Indii dosť silné, nielen čo sa piva týka.

Na workshope so študentmi a absolventmi Business Inštitútu sa budeme baviť o spoločenskej zodpovednosti firiem. Darí sa Vám v Plzenskom Prazdroji táto vízia napĺňať a prípadne ako konkrétne?

Myslím si, že sa nám nielen darí, ale snažíme sa byť lídrom v tejto oblasti. Stále hovorím, že nie je dôležité len to, čo robíme, ale akým spôsobom. Nemali by sme brať ohľad len na seba, ale aj na ostatných, ktorí sú okolo nás. To je základ celého podnikania. Myslím si, že Prazdroj bol doteraz tých 172 rokov úspešný aj vďaka tomu, akým spôsobom podnikal. V Prazdroji nechceme byť úspešní iba teraz, ale dlhodobo. Kľúč k úspechu a zodpovednému podnikaniu je v ľuďoch samotných, ktorí vo firme pracujú. Každý človek by mal rozumieť filozofii svojej firmy, čo chce dosiahnuť, ale aj tomu, ako k tomu môže ako jednotlivec prispieť. Udržateľný rozvoj teda nie je len o filantropickej aktivite. Je to o tom, že každý zamestnanec vie, čo je firemná vízia, čo je relevantné z pohľadu biznisu a ako sa podľa toho má správať. To si myslím, že je základ.

Predpokladám, že investície do ekologickej prevádzky Plzeňského Prazdroja musia byť obrovské. Ako je to s ich návratnosťou? Sú to investície do budúcnosti s tým, že návratnosť príde, alebo sa Vám už postupne vracajú?

Keď sa bavíme o vplyve na životné prostredie, týka sa to hlavne úspor vody a energií, či znižovania emisií CO2. Ich návratnosť sa počíta pri každej investícii, aj pri investícii do udržateľného rozvoja. Niektoré investície sa nám vrátia za rok, niektoré za desať. Asi ten najlepší príklad vydarenej investície, je investícia do úspor vody. Skutočne sa bavíme každoročne o ušetrených stovkách miliónov českých korún. Keď sa pozrieme o niekoľko rokov naspäť, pri stavbe pivovarov sa neriešila spotreba vody. V Čechách boli pivovary, kde sa spotreba vody pohybovala aj na desiatich litroch za liter vyrobeného piva. My sme momentálne lídrami nielen v Českej republike, ale aj v širšom globálnom kontexte. V našom Nošovickom pivovare spotrebujeme menej ako tri litre vody na výrobu jedného litra piva. Bavíme sa teraz o technickej vode, nie o tom, čo ide do piva (smiech).

Poviem Vám, ako to funguje a s dovolením nadviažem na dôležitosť toho, že každý človek vo firme vie, o čom je firemná zodpovednosť. Implementovali sme množstvo zlepšovacích návrhov, ktoré súvisia s procesmi, technológiami a nastaveniami na úspory vody, a ktoré vymysleli naši zamestnanci. Pretože každý jeden človek, či už stojí za linkou alebo je technológ alebo inžinier, najlepšie pozná, kadiaľ vedie cesta vody a kde je to naopak neefektívne. Každý ten jeden človek môže prichádzať s podnetmi, čo by sa dalo urobiť inak a lepšie. Firma potom investuje prostriedky, aby to realizovala.

Toto leto mám pocit, že je to prvýkrát po dlhých rokoch, čo sa aj v Českej republike dostala do pozornosti téma zdrojov vody. A to vďaka veľkému suchu. V našej firme sa touto témou zaoberáme už mnoho rokov. Vedci nám totiž zostavili výhľad vývoja spotreby vody na nasledujúcich 20 až 30 rokov. Takže sme vedeli, že voda začne byť menej dostupná a drahšia. O tom je celá udržateľnosť biznisu a investícií. Aby sme dokázali vyrobiť pivo za dostupnú cenu, musíme mať zistené, aké vstupy do výroby na to potrebujeme. Taktiež to, či sa nám za 10, 20 rokov nezdvihne cena vody desaťnásobne. Preto už dnes musíme začať investovať. Vyžaduje si to premýšľanie, informácie a investície tak, aby to bolo návratné – to je dôležité.

Dalo by sa povedať, že v Prazdroji plánujete 20-25 rokov dopredu?

Celý udržateľný rozvoj je o pohľade dopredu, do budúcnosti. Nie je to pohľad o rok, ale je to skutočne dlhodobé plánovanie.

Spýtam sa na poslednú otázku. Pijete vôbec pivo? Prípadne aká je Vaša najobľúbenejšia značka (smiech)?

Pivo pijem (smiech), ale nepila som ho, keď som ešte nepracovala v Prazdroji. Oficiálne sa k tomu priznávam. Pochádzam z Bratislavy, čo nie je úplne pivárska oblasť. Keď ma ale kolegovia vzali do Plzne do „pivníc“, bola to láska na prvý lok (smiech). Mám veľmi rada Plzeň, lahodnú horkosť Pilsner Urquell, ktorá je veľmi výnimočná. Najradšej ju mám čapovanú, všeobecne najradšej vyrazím na pivo do krčmy. Nie som ten typ, ktorý by si doma otvoril fľaškové alebo plechovkové pivo. Tiež som prišla na chuť aj ciderom. Chutí mi náš Kingswood.

Ten je mimochodom veľmi dobrý, taktiež mi chutí. Poznáte v reštaurácii, či má pivo správnu chuť? Moje kamarátky pijú skôr na smäd, ale nerozlišujú napríklad, či má pivo správnu teplotu a chuť. Vy už asi musíte mať vycibrenú chuť, keď v tejto oblasti pracujete.

Ja už musím (smiech). Keby som to po tých 16-tich rokoch nedokázala, nepatrila by som do biznisu.