Margareta Krížová na tému: „Môj život investora“

Margareta Krížová je partnerkou spoločnosti CEAG, absolventkou Školy medzinárodných a verejných vzťahov a Executive MBA na ESCEM School of Business and Management (University of New York). Pôsobí v oblasti fúzií a akvizícií a v obchodnom poradenstve. Riadi sa zdravým sedliackym rozumom, nemá rada aroganciu a verí, že každý veľký biznis bol raz malý. Preto prijala pozvanie stať sa investorkou v 4. rade TV programu Den D.

O čom ste snívala ako malá, chcela ste byť vždy podnikateľkou?

(smiech) Viete, ja som narodená v čase, keď som ani nemohla snívať o tom byť podnikateľkou, narodila som sa za čias komunizmu, keď ťažko niekto z nás sníval o podnikaní. Niekto sa ma na to práve nedávno pýtal. Chcela som byť učiteľkou. Nechcela som byť smetiarom, čo niekedy patrí do detských snov, ale učiteľkou. Myslím si, že som bola také normálne dievča, ktoré malo normálne sny.

A čo sa týka toho podnikania, vykryštalizoval ten nápad u Vás niekedy po prevrate, po zamatovej revolúcii?

V roku 1989 som bola našťastie celkom mladá, ale faktom je, že podnikanie ako také som neplánovala, ale cítila som, že to je úžasná doba, úžasné príležitosti. Ja som v dobe revolúcie pracovala na Divadelnej fakulte, takže som všetko prežívala priamo z prvého radu, úžasná doba. Ale potom už ma to na DAMU prestalo baviť, takže som odpovedala na inzerát nemeckej spoločnosti a bola som z uchádzačov vybraná. Po roku som dostala prácu v americkej právnej kancelárii a potom ma oslovila kolegyňa, americká právnička, aby som s ňou založila firmu. Ani som si vlastne vtedy nehovorila, že je to podnikanie. Jednoducho sme do toho išla. Bola to taká doba, všade bolo plno príležitostí. Ja som vedela celkom dobre po anglicky, čo bolo v 90. rokoch veľké plus a mala som chuť skúšať nové veci.

Často hovoríte o tom, že neinvestujete peniaze, ale svoj čas. Ako to môžeme chápať?

Môžete to chápať tak, že odmietam naskočiť na súčasnú vlnu – mám nápad, nájdem si investora a vyskúšam si za peniaze investora, či sa to podarí. A keď sa to nepodarí, tak investor má smolu. Neviem, či má niekto taký majetok, aby mohol a chcel investovať, keď tuší, že o peniaze príde. To ja rozhodne nie som a ani si nemyslím, že pri štarte sú peniaze to najdôležitejšie. Na začiatku je dôležité mať vedľa seba niekoho, kto vám poradí, dá do vášho biznisu štábnu kultúru, nasmeruje vás, prípadne vám otvorí dvere niekam, kam sa potrebujete dostať. Peniaze sú v tom čase až na druhom mieste. Ťažko niekto začína s výrobou boeingov, na ktoré skutočne potrebuje peniaze. Väčšinou sú to malé biznisy, krôčik po krôčiku, najskôr musím zistiť, či to bude mať úspech, musím získať prvého platiaceho, podtrhávam platiaceho zákazníka a tie peniaze, ktoré odtrhnem, investujem späť do firmy a pomaly rastieme. Neodporúčam si za prvé zarobené peniaze kúpiť drahé auto. A o tom je moja ochota občas investovať čas. Čas sú peniaze a ja si svoj čas cením.

Podarilo sa Vám vďaka programu Deň D investovať do nejakého naozaj úspešného projektu, na ktorom ešte aj teraz spolupracujete?

Snaha bola, ale nakoniec to bohužiaľ bolo inak. Akonáhle sme sa s tými ľuďmi po nakrúcaní stretli a dohovárali sa na investícii, na ktorej sme sa dohodli v televíznom programe, ukázalo sa, že je vlastne všetko inak. Nie sú zákazníci, ktorí sa uvádzali, alebo že tá firma neexistuje, alebo že si to tí ľudia šli iba vyskúšať a pozrieť sa, ako to v televízii vyzerá. Myslím, že aj moji kolegovia investori, ktorí tam boli, nenašli projekt, do ktorého by zainvestovali. Aspoň z toho radu, kde som bola ja. Ja vidím plus programu Deň D skôr v tom, že ukázal ľuďom, aké to je niekomu predstaviť svoj podnikateľský plán. A mnoho ľudí si tam išlo aj pre reklamu. Avšak na program spomínam v dobrom, bola to nový zážitok, bavilo ma to, bezchybných ľudí, štáb aj investori. Mali sme šatňu, v ktorej sme 14 dní trávili pospolu a ktorá mala asi 12 m2, z toho Michal Rostock zabral asi 4 m2 (smiech), ale bolo to strašne fajn a pre mňa obrovská skúsenosť. Ja som nikdy v televízii nebola, takže spomínam na to veľmi rada.

Ako vnímate postavenie žien v českom biznise? Je naozaj rovnocenné s mužmi?

Ja sa netajím svojimi názormi, že nemám rada tieto ženské otázky, nie som feministka, nemám rada militantné feministky, neverím na kvóty a neverím tomu, že sú ženy chudáci. Verím tomu, že ľudia sú ľudia a tak, ako sú ženy, ktoré sú vo firmách zabúdané, tak sú tam aj takí muži, len sa o nich nehovoria. A neverím na to, že existujú len arogantní muži, poznám aj arogantné ženy a poznám naopak mužov, ktorí by potrebovali viac sebavedomia. Takže postavenie žien v českom biznise. Úprimne povedané, keď niekto chce rásť a ísť hore, tak za a) to musí chcieť, b) si o to musí povedať a za c) pre to musí urobiť raz toľko ako ostatní, či žena alebo muž. Nie som priateľom diskusií o tom, prečo nie je viac žien v politike.

No pretože tam nechcú. Čo by tam tiež robili, sedeli 6 hodín a viac na schôdzach? Ja by som zošalela. To isté v biznise, nie je to zadarmo. Pokiaľ bude žena šéfovať obrovskej nadnárodnej firme, tak tomu jednoducho musí niečo obetovať, a niekto obetovať chce a iný nie a je šťastný doma s deťmi. Je to o voľbe.

Takže si myslíte, že spoločnosť je nejako nastavená rovnocenne?

Nie, to nie je, nie je nastavená rovnocenne, ale funguje tak 2000 rokov alebo ešte dlhšie a ťažko to zmeniť za 4 roky. A myslím si, že pokiaľ sa nejaká žena chce dostať profesne hore, môže sa tam dostať. Sú ale firmy, kde sa ako žena do predstavenstva nedostanete. Nikto to nepovie nahlas, ale je to tak a tých firmách sa to vie. No, tak tam jednoducho nebudem. Nebudem predsa tĺcť na dvere, ktoré mi nikto neotvorí. To je mrhanie energiou. Takže buď som vo firme, ktorá mi tú možnosť dá, a keď budem tvrdo makať, tak možnosť postupu dostanem, alebo vidím, že tam vo vedení sedí 6 šedivých mužov, ktorí medzi seba ženu nepustia, tak tam jednoducho nebudem. Mimochodom, spoluvlastním firmu, kde sme 3 majiteľky. Ale to je náhoda. Ťažko povedať, keby prišiel ten správny mužský, či by sme ho medzi seba pustili. Prečo nie? Keby bol super a rovnaká krvná skupina, tak prečo nie. (smiech)

Čo by ste ako skúsená investorka poradili začínajúcim podnikateľom?

Začať postupne, v malom. Počítať s tým, že to nie je jednoduché, že človek urobí chyby, že to nepôjde samo a že to bude nejaký čas trvať. A nenechať sa odradiť počiatočným neúspechom, odmietnutím. Pokiaľ niekam pôjdete prezentovať svoj produkt alebo službu a oni vás odmietnu, nezrútiť sa a nevykašľať sa na to. Dnešný trh je taký konkurenčný, že je ťažké vymyslieť odbor, v ktorom by ste boli jediní a bez konkurencie. Musíte to skúšať, byť kreatívny, musíte byť iný, vystúpiť z radu. Je to ťažké, ale neúspech je súčasťou podnikania. Neúspech zažíva Microsoft, Google aj ČEZ, neúspech nie je výsadou začínajúcich podnikateľov, občas stretne aj nadnárodných gigantov a je to normálne. Neúspech, chyby a strach má každý. A tí dobrí to prekonajú a potom sa z nich stanú tí úspešní. Keď vás ale tri roky len odmietajú, nemáte jediného zákazníka, nepredáte jediný produkt a ste v strate, je čas si položiť otázku, či ste zvolili správny biznis. A možno skúsiť začať niečo iné alebo svoje podnikanie upraviť. Ale pozor, nie všetko zabaliť a zrútiť sa, ale vymyslieť niečo iné.

A keby ste mali naopak povedať tri zásady pre úspešného investora, aké by to boli?

Myslím si, že určitý rešpekt k ľuďom, ktorí sú ochotní obetovať svoje pohodlie a niečo rozbehnúť. Nebyť arogantný, ?Ja som investor a kto je viac, a ty úbohý začínajúci podnikateľovi si prach pri ceste.? Na druhej strane aj určitá opatrnosť a rozvážnosť, pretože ľudia dokážu presvedčivo klamať. (smiech) Ale ja myslím, že všetci investori, ktorí investujú svoje peniaze do biznisu, sú opatrní. Párkrát som sa stretla s ľuďmi, ktorí klamali, mali dlhy a skúšali to, ale väčšinou ich prezradila mimika, mali v tvári istý druh zúfalstva. Na druhú stranu je mi sympatické, keď niekto príde a má v sebe drive, nadšenie pre podnikanie, obrovské zapálenie a vyžaruje z neho pozitívnu energiu. To sú základné predpoklady pre podnikanie. Ako som už hovorila, nie je to vždy len o peniazoch, ale aj o správnej rade v správny čas. S množstvom ľudí spolupracujem, snažím sa ich nasmerovať, nie len rozdávať peniaze.

Ako sa Vám ako úspešnej podnikateľke darí skĺbiť rodinný život s pracovným?

Nijako (smiech). Ja mám našťastie už veľké deti, ale keď boli menšie, tak boli doby, kedy sme mali večer doma iba maslo, ale nemali sme chlieb, pretože som ho nestihla kúpiť. Alebo sme nemali vyžehlené veci na seba. Jednoducho to niekedy skĺbiť nejde. Snažíte sa robiť maximum, ale na druhú stranu deti vedeli, že otec aj mama pracujú a že si niekedy chlieb musia namazať na večeru samy, ak ho nájdu. Je ideálne, keď je rodina natoľko funkčná, že to jednoducho pochopí. Manžel vám doma nerobí peklo a deti nechodia do školy a nehovoria, že už napríklad tri dni nejedli. (smiech) Ale prečkali sme to všetci a celkom sa nám dobre žije spolu. Ale nejde to skĺbiť, to sú chiméry, že je nejaký work-life balance. Proste robíte, čo môžete podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia a máte svoju rodinu rád a oni musia vedieť, že ich máte rád. To, že im nedáte najesť (myslím to naozaj len v nadsadení), neznamená, že na ne nemyslíte (smiech). Vezmite si, keď čítate článok o nejakej super manažérke, ktorá píše, aká je skvelá v práci, ako majú doma všetko úžasné, všetko vyžehlené, stravujú sa výhradne podľa najlepších pravidiel zdravej výživy, veríte jej to? (smiech).